Nová jaskyňa v okolí osady Fajnoráci. (Nitrianska župa)

barónka Ida Wattenwyl

Severozápadne od obce Vrbové, pozdĺž cesty na Brezovú, sa približne v strede cesty z Vrbového nachádza osada Fanjnoráci. Na východnom konci tejto malej osady, sotva 200m severne od cesty, vystupujú pomerne príkre skaly, v ktorých už z diaľky vidiet vchod do jaskyne.

Skalná stena pozostáva z vápenca  z obdobia stredného Triasu a patria do ladinského stupňa. Ladinský stupeň možme pozorovať už v južných Alpách, kde sú Wetterling Kalk (vápenec) a dolomity velmi dobre vyvinuté. V Malých Karpatoch bol Wetterlingský vápenec považovaný za kriedový.  V geologickej mape okolia Trnavy a Hlohovca ( geológov – Hauer, Stache a Wolf)  vydanej v roku 1863 v mierke 1: 144 000 je tento vápenec este zaradený do obdobia Kriedy.  Wetterlingský vápenec a dolomity sa v tejto oblasti ťahajú severovýchodným smerom od Jablonice a končia v oblasti nad jaskyňou . Severne a južne v blízkosti  jaskyne sú eocénne útvary. Samotná jaskyňa je podľa doterajsích poznatkov zo svetlosivého vrstevnatého vápenca z obdobia stredného Triasu.

Vchod do jaskyne je dosť široký, takže každý môže pohodlne vojsť. Oproti vchodu sa nachádza malá nika bez pokračovania a dajú sa tu nájsť nanajvýš pukliny. Vľavo je vidieť dve chodby, ktoré sú však zavalané a tak sa nedá zistiť či a ako ďaleko pokračujú. Vpravo vidíme malý otvor, ktorý je dosť úzky, takže trochu silnejšia osoba sa sotva preplazí. Akonáhle sme sa cez úzky otvor preplazili, pokračovala asi 8m dlhá chodba, ktorou  sa dá vzpriamene prejsť. Šírka chodby je asi 1m. Na konci chodby je opäť malý otvor z ktorého vyletelo stovky netopierov, ktoré potom zmizli dole v šachte. Toto prehĺbenie vo forme šachty je asi 10m hlboké. Na dne tejto priepasti stojíme pred malou horizontálnou dierou, do ktorej sa dá preplaziť ešte ťažšie. Za dierou sa nachádza malá nika, v ktorej môžu pohodlne vzpriamene stáť dve osoby. Pri podlahe niky sme videli  otvor, ktorý viedol nahor a bol prekrytý veľkým kamenným blokom. Kam vedie tento otvor nevieme.

V celej jaskyni sa nachádza množstvo puklín. Vodu v jaskyne nie je vidieť, aj keď steny sú viac alebo menej vlhké. Na podlahe jaskyne nie je hlina, ale len skaly. Táto jaskyňa patrí medzi mladšie, pri ktorých dažďová voda okrem mechanického pôsobenia v chodbách pôsobí v úzkych puklinách chemicky a rozpúšťa horninu. Vývoj kvapľov v jaskyni je možno otázkou ďalších storočí.

Ľudia volajú túto jaskyňu – Oplentova.

*

V oblasti prírodných vied patrí aj prieskum jaskýň k najťažším úlohám. To znamená byť aj dobrým turistom a okrem toho mať všeobecne určitý  zmysel pre prírodu. Pani barónka Wattenwyl patrí k takým ľuďom a celý život okrem aktivít v kruhu rodiny si nachádza čas aj pre pozorovanie a výskum prírody. Objavila aj hore spomínanú jaskyňu. Prešla ju a opísala. Tým, že názov Oplentova je skoro nevyslovitelný a ani nič neznamená, rozhodol som sa túto jaskyňu pomenovať podľa objaviteľky – jaskyňa Ida.

Heinrich Horusitzky

Geologický žurnál z roku 1911 – Földtani Közlöny, 41, Budapest, 220-221

Földtani Közlöny, 41,Budapest, 220-221

hrubý preklad z nemčiny: Peter Wirth

Ján Juraj Boor

* 30. 04. 1826, Vrbové; + 29. 09. 1879, Krajné

Evanjelický farár, kultúrny pracovník, básnik. Otec Ján Boor bol krajčír, matka Juliana Šuhajík. Mal bratov Michala a Jozefa, ktorí boli tiež verejne činný. Oženil sa s Hermínou, rod. Šulekovou (1829-1879). Mali 7 detí. Z nich Ján Jaromír a Ľudovít Augustín boli verejne činný.

Ľudovú školu vychodil vo Vrbovom, študoval v Modre, Šoprone, kde redigoval časopis Veniec. Od roku 1846 študoval v Bratislave na evanjelickom lýceu teológiu. V štúdiu pokračoval na teologickej fakulte vo Viedni.

Počas revolučných rokov 1848/49 bol väznený šesť mesiacov v Nitre. Po ordinácii 1.5.1849 pôsobil najskôr ako evanjelický kaplán v Kostolnom (1849), potom ako evanjelický farár  v Bukovci (1849-1855), Nitrianskej Strede (1855-1862) a od roku 1862 v Krajnom.

Bol autorom náboženskej poézie a cestopisu. Pracoval ako kultúrny a osvetový pracovník, člen Matice Slovenskej.

Publikácie:

- V roku 1869 mu tlačou vyšli verše prednášané v roku 1868 pri píležitosti posviacky zvonov. Verše, které při slávnosti posvěcení nových zvonú v cirkvi ev.a.v. Krajňanské … roku 1868 přednésel … Skalica 1869.

-  Z cestopisného denníka Janka Buora v knihe: M. Eliáš, Púť po otčine. Výber z rukopisných cestopisov mladých štúrovcov., Tatran 1981

[1], [2], [3]

Jozef Boor

* 26. 02. 1829, Vrbové; + okolo 1874

Brat Jána Juraja Boora. Otec Ján Boor bol krajčír, matka Juliana Šuhajík. Verejný činiteľ, publicista, advokát. Študoval v Šoprone, kde vydával a kreslil slovenský týždenník Venec. Bol vedúcim pozemkovej knihy, potom advokát v Komárne.

V 60. rokoch 19. storočia sa angažoval v slovenskom národnom hnutí. V 1865 neúspešne kandidoval vo voľbách do uhorského snemu. V diferenciačnom procese v slovenskom politickom tábore bol príslušník Bobulovej Novej školy. V duchu Novej školy presadzoval spoluprácu s maďarmi. Vo voľbách do uhorského snemu vo Vrbovom 1869 kandidoval proti Jánovi Franciscimu, čo viedlo k vzájomným útokom, podozrievaniam až k rozkolu v slovenskom politickom tábore. O poslanecké miesto v uhorskom sneme sa neúspešne pokúšal aj vo voľbách 1872.

Bol svetský funkcionár ev.a.v. cirkvi a na cirkevnom konvente 1874 vystúpil proti maďarizačným požiadavkám a likvidácii slovenských patronátnych gymnázií. Pôsobil v odborných advokátskych inštitúciách a v maďarskej centrálnej i miestnej tlači.

Napísal divadelnú hru o živote grófa Telekyho – Gróf Teleky, Banská Bystrica 1861.

[1], [3]

Michal Boor ( pseudonym Branecký )

* 25. 09. 1837, Vrbové; + 17.03. 1891, Skalica

Redaktor, spisovateľ. Brat Jána Juraja Boora. Otec Ján Boor bol krajčír, matka Juliana Ambro rod. Décsy. S manželkou Ľudmilou rod. Fialovou (1853-1879) mali dcéru. Gymnázium absolvoval v Modre. Teológiu a filozofiu na lýceu v Bratislave. Bol ev. kaplánom na Myjave (1859), farárom na Bukovci (1860-1868), farárom a konseniorom v Skalici (1868-1891).

V rokoch 1869-1870 bol redaktorom Cirkevných listov, 1878-1883 redaktorom a vydavateľom časopisu Korouhev na Sionu. V oboch uverejňoval príspevky s národnou a náboženskou tematikou. Postromantické ľúbostné popevky, baladické básne a vlasteneckú lyriku publikoval v Sokole a Orle. Spolupracovník Riegrovho Slovníka náučného.

Michal Boor bol predsedom Čitateľského spolku a Pomocnej pokladnice. Zakladajúci člen Matice Slovenskej. Zaslúžil sa o vznik slovenských patronátnych gymnázií. Ako člen magistrátu v Skalici a účastník politických podujatí obhajoval práva Slovákov. V roku 1883 bol členom slovenskej delegácie pri otvorení Národného divadla v Prahe.

[1], [2], [3]

Boorovci

V rodine bolo veľa verejne činných osôb. Kto má záujem, tak o rodine Boor vyšiel článok v Evanjelickom Kalendári z roku 1914, ktorý bol vydaný na Myjave u Daniela Pažického. Je tam aj životopis Jána Juraja Boora. Naskenovaný článok prinášam tu Boorovci-eav_kalendar_myjava_1914.

Výňatky z knihy “Stručný nástin dejín cirkve evajelickej a.v. v Naďlaku”, týkajúce sa Ľudevíta Boora, ktorý pôsobil v Rumunskom Nadlaku ako farár a politik. Boor Ludevit-Nadlak_Rumunsko

Rodokmeň rodiny Boor zostavený na základe životopisu Jána Juraja Boora ( 1826 – 1879 ), dostupnej literatúry a overením starších osôb v matrikách.

Peter Wirth

Literatúra:

1. Slovenský biografický slovník, Matica Slovenská, Martin 1986

2. http://www.ecav.sk/?p=info/INFHist%C3%B3ria/osobnosti/boorovci_%E2%80%93_vyznamna_evanjelicka_rodina

3. Boorovci, Evanjelický Kalendár, Myjava 1914, Daniel Pažický

Odkazy:

– o Jánovi Boorovi (1915-2002): https://www.theatre.sk/sites/default/files/2018-10/boor.pdf

– o Márii-Andeline Holuby Boorovej (1851-1919): https://www.zahorskemuzeum.sk/milica-lustigova-buncakova-neznama-literatka-maria-holuby/

– o Ludovítovi Boorovi ( 1855-1924): https://content.slovakiana.sk/fileserver/public/doid=doid-9i05/content/pdf/_P.pdf

Pomník vo mne hneď vzbudil zvedavosť. Prečo má tu v lese pomník nejaký barón? Čo to bol zač?

Od miestnych ľudí som sa dozvedel, že mladý barón zahynul pri polovačke. Zaujímavosťou je tiež, že jeho verný pes údajne tak dlho smútil nad miestom jeho nešťastia, že zahynul aj on. Na osudnom mieste má teda hrob aj šľachticov verný štvornohý priateľ.

V skutočnosti zomrel Albert, tak ako jeho otec Leopold, na tuberkulózu (suchoty). [6]

Na náhrobnom kameni sú okrem mena a dátumov narodenia a úmrtia, vytesané aj verše nemeckéko romantického básnika Ernsta Schulzeho, ktorý mal podobný osud ako mladý barón a jeho otec.

Zomrel tiež v mladom veku na suchoty.

WAS WIR BERGEN                                     ČO UKRÝVAME

IN DEN SÄRGEN                                         V TRUHLE

IST DER ERDE KLEID.                                 JE ŠAT, KTORÝ PATRÍ ZEMI

WAS WIR LIEBEN                                       ČO MILUJEME

IST GEBLIEBEN                                          OSTALO

BLEIBT IN EWIGKEIT.                                OSTÁVA NA VEČNOSŤ

[6]

Neďaleko hrobu mala rodina letohrádok zo začiatku dvadsiateho storočia. Bohužiaľ nezachoval sa a obec takto prišla o ďalšiu zaujímavosť, ktorá by učite vhodne dotvárala tento krásny kraj aj o diela ľúdí pôsobiacich v tomto priestore.

Údajne ho pred prechodom frontu vypálili Nemci v roku 1945. [6]

Barón, celým menom Albert Anatol Pavol Anton von Wattenwyl, sa narodil 16.decembra 1896 v neďalekých Borovciach.

Výrez z matriky s narodením Alberta von Wattenwyl

Jeho otec bol barón Leopold von Wattenwyl (*1.11.1861 Viedeň; [1],[2],[6], +5.7.1911 Borovce) a matka Ida von Podstatzky (*18.2.1874 Litenčice, +19.11.1943 Bludov; [2]).

Bývali vo Viedni, Borovciach č.39 a v Litenčiciach (na moravskom sídle manželkinej rodiny). Okrem Alberta mali ešte dvoch synov a jednu dcéru. [1]

Albertoví rodičia – Leopold a Ida na zámku v Litenčiciach v roku 1896. Na fotografii tiež rodičia Idy – Teodor von Podstatzky a Gabriela rod. zo Žerotína a mladšia sestra Idy – Zdenka. [3]

V súčasnosti je kúria v Borovciach ( dnes súpisné č. 59 ) bohužiaľ v žalostnom stave, napriek tomu, že je to národná kultúrna pamiatka NKP č. 778/1.

Fotografia kúrie v Borovciach z roku 1980. Zdroj: Fotodokumentácia ku kronike obce Borovce, rok 1980, list č.5. Foto: Ľubomír Varačka. Vďaka za príspevok – pani Anne Blahovcovej z Boroviec.

Rod Wattenwyl je starý doposiaľ existujúci rod zo Švajčiarska. Pôvodne z obce Wattenwil neskôr z mesta Thun v kantone Bern [4]. Po mužskej línii bývali dôstojníkmi v rakúskych a holandských službách, richtári, správcovia (Bern, Lausanne). [1]

Niklaus von Wattenwyl *1492 bol diakonom, kanonikom. V roku 1525 prijal reformáciu. Bol Zwingliho priateľ.

Konrad von Wattenwyl *cca1350 rytier.   [1]

Pokiaľ vás zajímajú predkovia Wattenwylovcov, môžete preskúmať:

rodokmeň-diagram

rodokmeň-tabulka

Z matkinej strany patril Albert do rodiny Podstatských z Prusinovíc. Jej otec bol Theodor von Podstatzky-Prussinowitz a Thonsern. Matka bola Gabrriele ze Žerotína. [2]

Pokiaľ vás zaujíma rodokmeň Podstatských.

Zaujímavou osobou bola Albertová matka, Ida von Wattenwyll (von Podstatzky). Bola pravdepodobne činorodá a všestranná. Ľudia hovorili, že maľovala. Na internete som našiel dokonca jej príspevok do geologického žurnálu z roku 1911 (Földtani Közlöny, 41,Budapest, 220-221). Opisuje tam Oplentovu dieru aj s popisom vnútorných priestorov. Trochu komicky vyznieva doslov za jej článkom, kde autor doslovu hovori, že slovo “Oplentova” je skoro nevysloviteľné a bude volať jaskyňu po barónke “jaskyňa Ida”  [5].  Hrubý preklad článku.

V roku 1908 darovala Ida Wattenwyl sochu Lurdskej Panny Márie do kaplnky Nanebovzatia Panny Márie v Borovciach.

Pátranie po letohrádku

S malou operatívnou skupinkou sme sa rozhodli pohľadať čo ostalo po letohrádku. Bez problémov sme nad Pustou Vsou pri lesnej ceste nad priehradou našli pozostatok betónovej “vane”, zopár zbytkov šambrány, ktorou boli pravdepodobne obrúbené okná a úlomky tehál vyrobených podľa všetkého vo Vrbovom.

Podarilo sa nám tiež získať xerokópiu obrázku letohrádku.  V tejto súvislosti ďakujem Dušanovi Boorovi a Sveťovi Noskovi, ktorí mi xerokópiu sprostredkovali od pani Čiernej, ktorej touto cestou tiež ďakujem.

jún 2016

Pod patronátom družstva z Kočína rekonštrukcia, resp. znovuvybudovanie pomníka s úpravou okolia. K storočnici úmrtia mladého baróna má byť údajne spomienková slávnosť, ktorej sa majú podľa informácii zúčastniť aj rodinný príslušníci.

júl 2016

Prosím vás, pokiaľ máte informácie k tejto téme alebo dokonca fotografie zámočku, prípadne iné pripomienkové predmety, kontaktujte ma. Rád by som článok doplnil o nové informácie a vylepšil ho. Takto sprostredkujeme ďalší kúsok do mozaiky histórie Prašníka a jeho okolia.

Poskytnuté fotografie alebo iné upomienkové predmety po prefotení samozrejme vrátim.

Ďakujem

                                                                                                                                         Peter Wirth

Použitá literatúra

1. http://www.bernergeschlechter.ch

2. http://patricus.info/Rodokmeny/Podstatzky.txt

3. Ľ. Bosák, P. Kýška; Barónka-pamiatka na barónov, Hlas Vrbového 18/2012, s.6-7

4. http://de.wikipedia.org/wiki/Wattenwyl_%28Patrizierfamilie%29

5. I. Wattenwyl; Földtani Közlöny, 41,Budapest 1911, 220-221

6. Ľ. Bosák, P. Kýška; Vrbovská ročenka 2014, Vrbovské rozličnosti, Vrbové 2013

Hradisko na Tlstej hore

Staršia doba kamenná, 35 000 – 8 200 p.n.l.

V jaskyni Veľká pec je doložené osídlenie. Našli sa v nej aj kosti mamuta, paleontologické nálezy kostí medveďa jaskynného, nosorožca srstnatého, koňa divého, hyeny, soba, pišťucha a lumíka.

Ako mladopaleolitické je charakterizované aj bližšie neurčené sídlisko v polohe Kováčech breh. [1]

Mladšia doba kamenná, 6 000 – 3 200 p.n.l.

Pred rok 3 500, do obdobia lengyelskej kultúry, možno datovať kruhovité opevnenie-rondel, ktoré sa zistilo leteckou prospekciou v roku 2001 v priestore medzi Baraním dvorom a Malou pecou v polohe Od Bielkovho. Tvoria ho dva neúplné sústredné kruhy o priemere približne 170-175m. O rondeloch sa predpokladá, že mali kultový a spoločenský, prípadne obranný význam. Náročné a plánovito budované zemné stavby svedčia o tom, že išlo o dobre organizovaný spoločnosť s vyspelou hospodárskou a intelektuálnou úrovňou. [1]

Na ploche rondelu bol urobený povrchový zber, pri ktorom sa našlo menšie množstvo materiálu – časť plochej kamennej sekerky, úšťepy a niekoľko črepov, ktoré dovoľujú datovanie do lengyelskej kultúry. Na Prašníku v polohe Od Bielku sa už v šesťdesiatych rokoch 20. stor. našla kamenná štiepaná industria (čepele, škrabadlá), malá pazúrikovitá sekerka a črepy. Rozsiahlejšie praveké osídlenie lengyelskej kultúry sa nachádza neďaleko v chotáry Vrbového. [2]

Lengyelskú kultúru reprezentuje aj nález v roku 2007. Výtvarník Dušan Blažek z Vrbového našiel fragment plastiky vysoký 6cm  z vypálenej hliny v osade U Boorov, znázorňujúci ženu ( “ Venuša z Prašníka ” ). Je možné, že mala funkciu v rámci kultu plodnosti a úrodnosti, ktorý pestovali neolitický roľníci. [1], [3], [4]

V roku 1958 sa  v osade U Boorov našiel kamenný sekeromlat. [4]

Neskorá doba kamenná, 3 200 – 1 900 p.n.l.

Na kopci Hrádok je zistené sídlisko ludanickej skupiny – záverečný stupeň lengyelskej kultúry na Slovensku. Osídlenie tu s prestávkami pretrvalo až do raného stredoveku. [1]

Doba bronzová, 1 900 – 700 p.n.l.

Na Hrádku bolo zistené opevnené sídlisko maďarovskej kultúry. Hradisko na Hrádku dosiahlo nebývalý rozmach v neskorej dobe bronzovej. Novoprichádzajúci ľud znovu vybudoval všetky opevnenia a hradisko rozšíril. Dosiahlo rozlohu 4,71ha. Komplex sídliska mal nositeľom sliezskej fázy lužickej kultúry zaistiť zázemie pre inváziu do úrodnej Trnavskej roviny. Existenciu zlievačskej dielne dokladajú nálezy kamenných odlievacích foriem a hromadný nález bronzových krúžkov.

Niekoľko fotiek zo sprievodcu archeologickou expozíciou Západoslovenského múzea v Trnave [8]:

Po veľkom požiari hradisko v 8. storočí pred n.l. zaniklo. [1]

V mladšej dobe bronzovej je doložené osídlenie aj v jaskyni Veľká pec. [1]

Staršia doba železná, 700 – 400 p.n.l.

Na Hrádku sú zachytené stopy halštatského osídlenia. Z tejto doby pochádza aj praveké hradisko na Tlstej hore s nedokončenými valmi. Jeho úloha nie je doposiaľ jasná. [1]

2. alebo 1. storočie p.n.l.

Doložené keltské osídlenie na Hrádku. Kelti po krátkej dobe odišli, nezanechajúc po sebe nijaké výraznejšie stopy. [1]

Koniec 2. – začiatok 5. storočia

V bezprostrednej blízkosti Vrbového jestvovalo dôležité centrum germánskeho kmeňa, podľa všetkého Kvádov – dokumentujú to hroby nájdené v Krakovanoch-Strážach spolu s pohrebiskom v Očkove a komplexom sídlisk v Pobedime. V Strážach koncom 3. storočia a začiatkom 4. storočia na posledný odpočinok uložili príslušníkov významného, zrejme prorímsky orientovaného kvádskeho kniežacieho rodu. Kostrový hrob II, objavený v roku 1939, patrí svojím bohatým inventárom medzi najhonosnejšie germánske hroby z konca. 3. storočia v Európe. [1]

Koniec 8. storočia

Územie dnešného Vrbového a jeho okolie sa stalo integrálnou súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a patrilo do sféry vplyvu významného hradiska v Pobedime. Toto mocenské centrum bolo začiatkom tridsiatych rokov 9. storočia vyvrátené pravdepodobne v súvislosti s expanziou staroslovanského kniežatstva z povodia rieky Morava. [1]

9. storočie

Z obdobia trvania Veľkej Moravy sa na Prašníku – na Hrádku, Tlstej hore a Malej peci našli železné sekerovité hrivny. Slúžili našim predkom v domácom obchode ako platidlo i ako polotovar na ďalšie spracovanie. V blízkom Pobedime sa na staroslovenskom hradisku z 9.-10. storočia našlo dvadsaťpäť depotov železných predmetov a hrivien, čo je najväčšia koncentrácia na území celého Slovenska. [1]

r. 1113

Prvá písomná zmienka o osídlení lokality. [7]

12. – 13. storočie

Staroslovenské osídlenie v katastrálnom území dnešného Vrbového dokumentujú polozemnice štvorcového pôdorysu, podobné obydliam na Hrádku (Prašník). Výraznejšie známky staroslovenského osídlenia vo Vrbovom časovo nadväzujú na zánik života na Hrádku. Po strate pôvodného významju hradiska sa obyvateľstvo mohlo presúvať nižšie, na rovinu. [1]

r. 1241

Tatársky vpád do Uhorska.

r. 1262

V donácii Belu IV. pre komesa Zochuda a jeho bratov Serafína, Derša a Ladislava, synov Konta, sa pri ohraničení Šterús a Záhorca (= Pustá Ves), dovtedy majetkov Nitrianskeho hradu, spomína terra ville Banan, územie dediny Bana, ktorá akiste patrila k hradu Bana. Okrem toho sa v dokumente uvádza dedina Holeška, ležiaca v bývalom chotári Vrbového, dnes horná časť obce Prašník pri potoku Holeška. Takisto je zaznamenaný potok nazývaný Holeška a vrch Klenová.

Obyvateľské meno ” Holeškári ” sa zachovalo aj v ľudovej piesni doteraz.

            Holeškári, to sú chlapci vibjeraní,

            tí zastrelia zverinečku na svitaní,

            či v zime, či v lete, či prší a či mete,

            tí zastrelia zverinečku, kedi chcete.

[1]

Polovica 15. storočia

Písomne je doložený menší bratrícky tábor ” na Sychrowie”, Ide pravdepodobne o lokalitu Sychrová či Nad Sychrovou v katastri Prašníka.

Objavené pamiatky hmotnej kultúry dokladajú bratrícke posádky na Tlstej hore a na Čerenci. [1], [9]

Pred rokom 1467

Zvyšky bratríkov, ktorí mali poľné tábory vo Svätom Petri pri Hlohovci a vo Veľkých Kostoľanoch, podnikali lúpeživé výpady a terorizovali obyvateľstvo širokého okolia. Neistota na cestách a strach z týchto “božích bojovníkov” úplne ochromovali hospodársky život krajiny. [1]

r. 1467

Začiatkom januára kráľovské vojsko vedené Ladislavom Podmanickým obľahlo posledný tábor bratríkov na Slovensku, ktorý si opevnili vo Veľkých Kostolanoch. Na miesto osobne pritiahol aj kráľ Matej Korvín. Posádka bratríkov sa vzdala 30. januára po poprave ich vodcu Jána Švehlu a jeho 150 mužov, ktorých chytili pri úteku. [1]

 r. 1592 – 1606

Vojna s Turkami pri ktorej spustošili veľké časti západného a stredného Slovenska. V novembri 1 606 obe strany uzavreli vo vojenskom tábore pri ústi rieky Žitavy mier na dvadsať rokov. [1]

r. 1611

Doložený je prašnícky mlyn ( ” Mljn Prassnjk ” ), z ktorého šlo každoročne dvadsať vrbovských meríc žita na vydržiavanie školy. Je to zároveň prvá nepriama zmienka o vrbovskej kopanici Prašník. Pri nej je situovaný aj rovnomenný hon. Názov má zrejme význam prašné miesto. Do začiatku 17. storočia kladieme aj počiatky kopaničiarskeho osídlenia v chotári Vrbového. Jeho základom sa stali mlyny na potoku Holeška. [1]

Doložené sú mlyny aj pod Tlstou horou. [1]

r. 1698

Tomáš Mosný dostal povolenie postaviť si na Holeške mlyn a v roku 1715 aj Ján Mosný. [1]

r. 1703

Podľa kánonickej vizitácie žilo vo vrbovskej farnosti ( Vrbové, Prašník, Šípkové ) 2 000 ľudí, z toho 500 nekatolíkov. Okrem toho tu bývalo 70 židov. [1]

r. 1705

Počas Rákociho povstania väčšina Vrbovčanov ušla začiatkom roka do hôr z obavy pred príchodom nemeckého vojska a zdržala sa tam vyše dvoch týždňov, viacerí neprežili. V dôsledku viac ráz sa opakujúceho prechodu a nocovania nemeckého a uhorského vojska vrbovskí obyvatelia upadli do veľkej biedy. [1]

r. 1708

Neďaleko Vrbového mali rákociovci zriadený poľný tábor. Je zaznamenané, že knieža Rákoci tam 25. júla osobne pasoval za dôstojníka ( podporučíka ) Šľachtickej rytierskej kompánie, čiže vlastne kniežacej telesnej gardy, Ladislava Berčéniho ( 1689-1778 ), neskoršieho jediného francúzkeho maršála pochádzajúceho z územia Slovenska. [1]

 r. 1728

V Púchove vyšlo najvýznamnejšie dielo vrbovského rodáka Jána Baltazára Magina (1681-1735) Murices Nobilissimae et novissimae Diateatae Posoniensis Scriptori Sparsi, Sive Apologia pro Inclyto Comitatu Trenchiniensi (Ostne namierené proti pisateľovi najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice). Je to prvá tlačou vydaná obrana Slovákov vôbec.  [1]

Imrich Eszterházi, ostrihomský arcibiskup (1725-1745) prenajal do konca svojho života desiatky z Vrbového, Veľkých Kostolian a Nižnej vrbovskému zemepánovi grófovi Gabrielovi Erdődymu (1684-1744), jágerskému biskupovi.  [1]

Tridsiate roky 18. storočia

Na západnom Slovensku operovala družina zbojníckeho kapitána Jura Maxu, prezývaného Rajnoha (Hrajnoha) (+1738), ktorej príslušníkom bol aj zbojník Karlík, pochádzajúci z Vrbovéha. Zbojníková dcéra Judita bola vydatá za mlynára Jána Matečku na Prašníku. [1]

r. 1746

20. septembra 1746 sa vo Vrbovom narodil Móric Beňovský. Dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, kráľ Madagaskaru, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a rakúsky vojak. Prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Tichom oceáne.

r. 1753

2. októbra sa vo Vrbovom narodil František Beňovský ( brat Mórica ), dobrodruh a dôstojník, ktorý pôsobil istý čas na Karibských ostrovoch a v USA. Počas pobytu vo Francúzsku sa ako väzeň dostal do povestnej parížskej väznice Bastila. Zomrel v r. 1789 vo Vrbovom.

Podľa súpisu Nitrianskej stolice žilo vo Vrbovom 85 remeselníkov a s mlynármi a mlynárskymi pomocníkmi ich bolo dokonca 152. V mestečku sa nachádzalo na potoku Holeška sedem mlynov a ten istý počet bol i na kopaniciach ( Prašník, Holeška ).

Vo Vrbovom bolo zaznamenaných 42 kotlov na pálenie alkoholu. Pálilo sa pravdepodobne hlavne z raži. Vrbovčania pálenku predávali nielen v samotnom miestečku. Vrbovská ražná pálenka mala podľa svedectva historika Pavla Jedličku ešte aj v polovici 19. storočia na vidieku veľmi dobrý chýr. [1]

r. 1754

16. decembra sa vo Vrbovom narodil Emanuel Beňovský ( brat Mórica ), ktorý ako dôstojník rakúskej armády dosiahol hodnosť majora (+5.júna 1799 vo Verone ). [1]

r. 1788

Vo Vrbovom žilo 3 805 obyvateľov, na Prašníku 330 a v Šípkovom 273.

Synovia jednej zo štyroch rodín Petruchovcov, ktoré obývali vrbovskú kopanicu Zbehy sa usadili v susediacom chotári Krajného, a tak rozšírili kopanicu aj na jej územie. [1]

r. 1789

Podľa súpisu mestečka Vrbové stálo v mestečku 395 domov a 107 domov stálo na kopaniciach ( bez Podkylavy ).

Súpis dokladá rozvoj vrbovských kopaníc. V Prašníku v tom čase stálo 36 domov, vrátane niekoľkých mlynov a v Holeške až 67 domov, z ktorých bolo deväť mlynov, ba dokonca bola aj budova novej evanjelickej školy. Na Grnči (Grenča, Krenča), kde sa nachádzal panský majer, stálo päť želiarskych domov. Kopaničiarsku osadu pri mikloškovskom mlyne obývali okrem mlynára aj tri želiarske rodiny. Osadu pri Mladom háji osadili už pred rokom 1782  mlynári Mostnáči (Mosný) a brezovskí kopaničiari Pavelkovci.

V súpise mestečka Vrbové sa uvádza, že Podkylava, v ktore žije najviac vrbovských kopaničiarov, sa práve oddelila od Vrbového.

[1]

r. 1790

Zásluhou Williama Nicholsona vyšlo v Londýne a Dubline prvé vydanie Beňovského Pamätí v angličtine. V tom istom roku bola v Londýne zverejnená aj francúzska verza ( aj pôvodina bola francúzska ). Následne sa objavilo viac ako desač dalších vydaní v anglickom, francúzskom, nemeckom, holandskom a švédskom jazyku. Dobvtedy taký úspech nezaznamenal ani jeden slovenský autor. Slovenské vydanie Beňovského memoárov ( výťah ) uzrelo svetlo sveta v Bratislave v r. 1808 ( preklad Samuel Čerňanský ) a v r. 1966 ( Anton Špiesz ). Prvé kompletné vydanie v slovenčine vyšlo v roku 2006 vo vydavateľstve Lúč. [1]

r. 1792

Vrbovskí poddaní sa vzbúrili proti zemepánovi. [1]

r. 1799

Geograf a štatistik András Vályi (1764-1801) v treťom zväzku svojho diela Magyar országnak leírasa (Opis Uhorska) píše o Vrbovom ako o “slovenskom mestečku v Nitrianskej stolici”.

O Prašníku je poznamenané, že je to kopanica v Nitrianskej stolici. [1]

r. 1804

V diele Atlas regni Hungariae portatilis ( Príručnom atlase Uhorského kráľovstva), ktoré vytvoril Ján Matej Korabinský (1740-1811), vydanom v tomto roku vo Viedni, je Vrbové na mape západnej časti Nitrianskej stolice znázornené v rozpore so skutočnosťou ako dedina. Prekvapuje vyznačenie Prašníka ako samostatnej dediny. [1]

r. 1816

Podľa ostrihomského schematizmu vo Vrbovom žilo 3 078 obyvateľov, z toho 2 014 katolíkov, 375 evanjelikov. Na Prašníku s Holeškou žilo 772 obyvateľov, z toho 133 katolíkov a 639 evanjelikov. [1]

r. 1827-1839

Vo Vrbovom pôsobil ako učiteľ ev.a.v. ľudovej škole Jozef Štúr (1793-1874), otec známeho geológa a prírodovedca Dionýza Štúra.

Dionýz Štúr (1827-1893), druhostupňový bratranec Ľudovíta Štúra, strávil tieto roky tiež vo Vrbovom. Neskôr ako vedec venoval pozornosť aj geológii a tunajším skamenelinám (schránkam mäkkýšov a ulitníkov), ktorých vek sa odhaduje na sto miliónov rokov. Upozornil ho na ne študent Banskej akadémie v Banskej Štiavnici Štefan Lajda z Prašníka, o ktorom píše ako o svojom krajanovi.

Dobre poznal Veľkú i Malú pec. Určil, že geologickú skladbu oboch vrchov tvorí zlepenec, ťažko rozpoznateľný od eocénskych zlepencov na Dobrej Vode.

Zameral vo viedenských siahách nadmorskú výšku evanjelickej školy vo Vrbovom a dna jaskyne Veľká pec.

[1]

r. 1848

19. septembra na Myjave Ľudovít Štúr proklamoval na verejnom zhromaždení v mene Slovenskej národnej rady samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Za účelom prevzatia moci do slovenských rúk bolo vyhlásené povstanie. Vrbového a teda aj Prašnka sa priamo dotkli udalosti súvisace so slovenským povstaním, prvým ozbrojeným vystúpením Slovákov v novodobých dejinách proti národnému útlaku.

21. septembra Hurban dorazil s vojskom do Brezovej pod Bradlom. Pod slovenské zástavy sa pridali aj obyvatelia Prašníka a ďalších vrbovských kopaníc.

23. septembra ráno dal vrbovský mestrský richtár bubnom zvolať radu, aby prerokovali list, ktorým Slovenská národná rada vyzvala mesto, aby sa jej poddalo. Hurban vraj žiadal tristo mužov a stravu. “Mesto vyslovilo ochotu poddať sa slovenským vodcom … Vyslanci odišli s odpoveďou na Brezovú”.

Po úspechu povstania, zaznamenanom v predošlý deň, sa z Vrbového a okolia na Brezovú dohrnuli celé zástupy ľudu (dokonca aj ženy), ozbrojené cepmi, kyjakmi a palicami.

V ten istý deň napoludnie prekvapil Vrbové major maďarskej gardy Jozef Šimonfi a obsadil ho s príslušníkmi gardy z Nových Zámkov. Celkove mal k dispozícii okolo tisíc dvesto gardistov. Prišli aj ozbrojenci z Hlohovca a tristo sedliakov z Piešťan. Bol zlapaný richtár Ján Klčo a za prepísanie Hurbanovho listu aj Ján Juraj Boor (1826-1879).

26. septembra, keď sa major Šimonfi dozvedel, že v mlyne na Prašníku sa melie obilie pre Hurbanovo vojsko, vypravil sa ta s polovicou stotiny ceccopierovcov a stotinou národnej gardy. Približne dvadsaťčlenná stráž mlyna, keď videla nepriateľskú prevahu, utiahla sa do blízkeho lesa a pokúšala sa nepriateľa osteľovať, no bez úspechu a so stratou jedného svojho príslušníka. Nepriateľ obilie i múku (okolo 100 vriec) odviezol do vrbovského tábora a zároveň skonfiškoval trinásť kusov rožného dobytka a tri tučné ošípané.

6. a 7. júna Móric Rehák reprezentoval Vrbové na slovenskom memorandovom zhromaždení v Martine, na ktorom sa zhromaždilo vyše 6 000 Slovákov zo všetkých kútov Slovenska. Memorandum slovenského národa, prijaté účastníkmi, je najvážnejším dokumentom slovenských dejín druhej polovice 19. storočia.  [1]

r. 1865

Vo vrbovskom volebnom okrese kandidovali dvaja slovenskí kandidáti za poslancov do uhorského snemu – Viliam Pauliny-Tóth a komárňanský advokát Jozef Boor (1829-1901), pochádzajúci z osady U Boorov (na Prašníku). V dôsledku toho sa národné sily roztrieštili a vyhral Inocent Zerdaheli, príslušník pomaďarčenej nitrianskej šľachty. Volebné právo sa vtedy vzťahovalo len na malú časť obyvateľstva. [1]

r. 1866

Vrbovčania utrpeli za prusko-rakúskej vojny veľké škody.

Vrbové zasiahla veľká epidémia cholery.

Gróf Karol Zai (1797-1871) rozdelil rodové majetky medzi svojich synov. Majetkové diely vo Vrbovom, Prašníku a Podkylave dostal najstarší syn Ľudovít Alexander spolu s najmladším Jurajom. Okolo roku 1880 ich kúpil gróf Augustín Breuner. [1]

r. 1867

Rakúsko-uhorské (maďarské) vyrovnanie. Habsburská monarchia sa stala federatívnym súštátím pod názvom Rakúsko-Uhorsko. Definitívne sa tak potvrdila nadvláda Maďarov nad inými národmi Uhorska. Vyrovnanie úplne pochovalo slovenské štátoprávne ambície a otvorilo cestu radikálnej maďarizácie, čo sa až do roku 1918 výrazne prejavovalo. [1]

r. 1882-1883

Uskutočnilo sa tretie vojenské mapovanie monarchie. Zo zemepisných názvov sa uvádzajú: Veľká a Malá Pec, Dubník, Tlstá hora, Hrádok, Červená hora, Galovec, Bacharov ml., Frndákov ml., Kováči, Prašník, Booráci, Durišáci, Rubanstari, Marušíci, Milčíci, Mosnáci, Lajdáci, Fajnoráci, Pavelčáci, Hrotkári, Dolinka, Bumbala, Bajcaráci, Grnč a iné. [1]

Po r. 1893

Od tohto roku sa dá pomerne spoľahlivo zdokumentovať migrácia do USA. V rámci Uhorska sa na nej najviac podieľali Slováci. Tento trend neobišiel ani Vrbové a okolie. Ako sa dá zistiť podľa priezvisk, relatívne najviac vysťahovalcov z Vrbového pochádzalo z kopaníc, viď tabulka.  [1]

r. 1894

Na vrbovských kopaniciach, ktoré patrili ku Kranému, založili cintorín (medzi kopanicou U Rubánskych a U Ďurišov). Predtým obyvateľov tejto časti dnešného Prašníka pochovávali v Krajnom. [1]

r. 1901

2. októbra vo vrbovskom okrese zvolili do vyše 400 členného uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu myjavského advokáta Jána Valáška (1849-1932). Šlo o prvé a jediné víťazstvo slovenského kandidáta v uhorských časoch vo Vrbovom. Za údajné poburovanie proti maďarskému národu počas predvolebnej kampane ho maďarské úrady šikanovali a na rok uväznili. Poslancom bol do r. 1905.  [1]

V osade Prašník zriadili štátnu ľudovú školu, ktorá nahradila dovtedajšiu evanjelickú ľudovú školu. Štát dal pre ňu postaviť staviteľovi Krátkemu z Piešťan aj novú budovu. Zo správcov poznáme: Miloša Ondrčku (1902-1920), Michala Molnára (1926-1937), Štefana Bosáka (od 1937).  [1]

r. 1902

Na Dúbrave (Prašník) zriadili štátnu ľudovú školu, ktorá nahradila dovtedajšiu evanjelickú. V r. 1901 vybudovali pre ňu novú budovu. Od r. 1930 bol jej správcom Ján Židek.  [1]

r. 1910

V nedeľu 3. apríla sa vo Vrbovom konalo veľké ľudové zhromaždenie na podporu dodržiavania národnostného zákona a zavedenia všeobecného volebného práva. Ako jeho zvolávatelia figurujú: Martin Boor Devátnik, Štefan Borovský, Ján Cablk, Pavel Galláš, Michal Igaz, Jozef Jantausch, Ján Jurčo, Jozef Karlík, Ján Kimmerling, Jozef Klčo, Ján Kuruc, Štefan Lajda, Nikodem Nikodem, Pavel Ševera, Štefan Škodáček, Ján Súdera, Pavel Súdera, Štefan Vydarený, Ján Turan a Ján Žák.  [1]

Uskutočnilo sa sčitanie ľudu. Tabuľka zachytáva situáciu na kopaniciach.  [1]

 r. 1918

Ku koncu 1. svetovej vojny vzniklo 28. októbra 1918 Československo.

30. októbra pri prijatí Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k novovznikajúcemu česko-slovenskému štátu, boli z Vrbového prítomní staviteľ Gejza Mego (1894-1984) a poručík Gustáv Škodáček (1896-1945), vrbovský mlynár a statkár.

3. novembra sa Gejza Mego a Gustáv Škodáček ako prví spolu s Jánom Durišom Frndákom (1897-1964) prihlásili v Brne za slovenských dobrovoľníkov.

Ján Duriš Frndák po rokoch spomína:

V jeseni roku 1912 bol som tiež medzi Jánom Cablkom vystrojenými študentmi do Čiech a na Moravu, ktorí od Vrbového sa na vozoch viezli na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom. Bolo nás počtom 14. Na stanici si nás dojate začal obzerať starý šedivý Brezovan tak, že mu začali oči slziť, brada triasť a pritom vyriekol prorocké slová: ” Ach, ach, teda toto sú tie Cablkové deti? No keď vie sám Cablk toľko iskier nakresať pre slovenský plameň, dá Boh, že bude z toho taký oheň, ktorý spáli aj maďarské jarmo. ” Spomenul som si na tento starčekov výrok, keď sme dňa 3. novembra 1918 večer nakladali do vlaku na brnianskom nádraží, v prítomnosti slovenského národného výboru, guľomety a strelivo a chystali sa ísť oslobodzovať Slovensko. 

11. novembra oficiálne skončila 1. svetová vojna.

25. novembra československé vojsko oslobodilo Vrbové spod maďarskej moci.

18. decembra sa usadil Viliam Školuda (1876-1945), mlynár z Trstína, ktorý si vzal za manželku Ľudmilu Aranku Bachárovú (1885-1950). V miestach, kde teraz zašína priehrada Čerenec, postavil mlyn a neskôr pílu.

[1]

r. 1919

Vo Vrbovom založili Lovecký spolok, mal dvanásť členov, neskôr až štyridsaťpäť. Zakladateľom a prvým predsedom bol Vojtech Syllaba, notár vo výslužbe. Po ňom funkciu zastával Juraj Takáč (1930-1932), Ján Štifter (1932-1933), Martin Ragan (1933-?).  [1]

r. 1924

Zaznamenané sú tieto kopanice:

Bajcaráci, Booráci, Booráci Horný, Bumbaláci, Čierne Blato, Dúbrava, Durišáci, Fajnoráci, Grnča, Hrotkáci, Hutčáci, Chrasta, Jagerňa, Kovačári, Lajdáci, Marušíci, Pavelčáci, Pod Háji, Pod Hrabincom, Pod Hratky, Pod Korytnyšťom, Poľana, Prašník, Pred Suchú, Pri Miklošovom mlyne, Stanovisko, Volavec, U Mačečkov, U Rubanských, Zbehy.  [1]

r. 1926

26. decembra sa na Prašníku predstavil s veselohrou Jozefa Hollého (1879-1912) Geľo Sebechlebský novozaložený miestny divadelný ochotnícky krúžok.  [1]

r. 1930

28. októbra sa po dlhotrvajúcich dažďoch náhle naklonila o niekoľko desiatok centimetrov od zvislej osi vrbovská veža-zvonica. [1]

Včelárka Augustína Khollová darovala Slovenskému národnému múzeu v Martine ( Etnografický ústav ) úľ zhotovený Jozefom Nemcom, ktorý bol pôvodne umiestnený na kopanici U Bajcarov. Ide o úľ z konca 19. storočia s figurálnou výzdobou, zhotovený zo smrekových dosák. Na čelnej strane je na letáči postavená vyrezávaná figúra muža s rozpaženými rukami – vojak,husár. Postava má predimenzovanú hlavu. Výrazne kontrastujúce farby a poňatie celej postavy vyznieva humorne. Výška úľa je 64cm, výška vyrezávanej figúrky je 42,5cm. [1], [6], [5]

r. 1931

30.augusta sa uskutočnila posviacka zvonice na Prašníku.

r. 1932

Na Prašníku vznikla odbočka dobrovoľného hasičského zboru. Mala okolo dvadsať členov. [1]

r. 1933

Bratia Štefan a Ivan Mockovci odkúpili od Rudolfa Miklošku mlyn na Prašníku. Po reštitúcii v r. 1991 bol opäť sfunkčnený, ale v r. 2006 dedič Svetozár Mocko ukončil jeho prevádzkovanie. [1]

r. 1935

1. novembra sa začalo vyučovať na novozriadenej Ľudovej škole hospodárskej U Lajdov. Učiteľkou bola do roku 1945 Irena Žideková. [1]

r. 1936

Na Prašníku postavili kultúrny dom. [1]

r. 1939

14. marca bola vyhlásená samostatná Slovenská republika. Udržala sa do roku 1945. [1]

1. septembra – začiatok druhej svetovej vojny v Európe.

r. 1944

8. septembra partizáni z Reptovho oddielu prepadli na hradskej Vrbové-Brezová pod Bradlom pri Lopušnej doline, kolónu nemeckých áut. Bolo zabitých osem a ranených jedenásť Nemcov, z ktorých ďalší traja v nemocnici zomreli. Partizáni prišli o jedného príslušníka a jeden utrpel zranenia. [1]

r. 1945

8. mája – koniec druhej svetovej vojny v Európe.

r. 1948

25. februára – Komunisti prebrali moc v Československu a nastolili takzvaný ľudovodemokratický, socialistický režim. Bol to totalitný režim, ktorý trval do r. 1989.

Tehelňu arch. Milana Barošku (1912-1992) na Prašníku prevzala do správy obec ( značka na tehliach MB ).
[1]

r. 1949

Zaviedli elektriku na Prašníku. [1]

r. 1958

Od Vrbového sa odčleneili kopanice a vytvorili obec Prašník ( meno dostala podľa najväčšej z kopaníc ). Tým Vrbové stratilo 2/3 svojho katastrálneho územia a okolo 1 200 obyvateľov. Šlo o tieto kopanice, resp. osady: Borová Hora, Dolné Bory, Dúbrava, Grnča, Horné Bory, Chrast(a), Pod Hrabinu, Poľana, Prašník, Stanovisko, U Bajcarov, U Ďurišov, U Fajnorov, U Hrotkov, U Kováčov, U Lajdov, U Mačečkov, U Marušicov, U Mosnákov, U Pavelčákov, U Rubanských, Volavec, Zbehy. V roku 1963 k nim pripojili šteruskú osadu Pustá Ves ).
[1]

Bude sa dopĺňať po získaní ďalších informáciu zo všetkých období.

zostavil: Peter Wirth

Použitá literatúra

1. Ľ.Bosák, P.Kýška; Mestečko naše Vrbové, Vrbové 2008

2. M.Klčo; Nález kruhového opevnenia – rondelu vo Vrbovom, Hlas Vrbového, 7/2005, s.6.

3. Venuša z Prašníka má 5500 rokov, Piešťanský týždeň, č.11,2007

4. M.Klčo-V.Krupa; Nález antropomorfnej plastiky, Hlas Vrbového, 9/2007,s.7

5. S.Horváth, Zdobené úle, SNM Etnografický ústav, Martin 1984

6. F.Bizub, Včelárske zbierky v múzeách – 4.časť, Včelár 7/2009

7. T.Mikuš a kol, Kultúrno-historický kalendár Trnavského samosprávneho kraja, 2012, s.332

8. P.Novák, Sprievodca archeologickou expozíciou, Západoslovenské múzeum v Trnave, 1990, fotografie: M.Malacký

9. M.Klčo, Padli husiti na Vrbové …, Hlas Vrbového, 4/2008, s.7

Vychádzal som zo štúdia starých máp, historického katastra z roku 1899  [5], súčasného katastra a obhliadky v teréne. Množstvo mlynov ma prekvapilo, nečakal som taký počet. Zaslúžene má Prašník v erbe mlyn.

Mlyny som nazýval podľa údajov uvedených na starých mapách, prípadne podľa umiestnenia alebo niekdajších majiteľov.

Mlyny na potoku Holeška v obci Prašník

I.       Bachárov mlyn ( Školudov )

II.      Mikloškov mlyn ( Mockov )

III.     Wernerov mlyn

IV.     Devátnikov mlyn ( Frndákov mlyn, Bumbálu mlyn )

V.      Dobrovodských valcový mlyn

VI.     Bajcárov mlyn

VII.    Mlyn u Kováčov

VIII.   Mlyn pod Hrabinu

IX.     Mlyn u Lajdov – dolný

X.      Mlyn u Lajdov – horný

XI.     Mlyn u Fajnorov – dolný

XII.    Mlyn u Fajnorov – horný ( Fajnorácky mlyn )

XIII.   Mlyn u Pavelčákov – dolný

XIV.   Mlyn u Pavelčákov – horný

XV.    Mlyn u Hrotkov

Mlyn pri prameni Holešky – Lopušná ( mimo katastra obce )

Mlyny na Podkylavskom potoku v obci Prašník

XVI.  Bosákov mlyn

XVII. Mlyn Prášnik

XVIII.   Mlyn u Boorov

Mlyny v miestnej časti obce Prašník – Pustá Ves

XIX.   Mlyn pod Brezinkou

XX.  pod Koňom, Brehy ( v súčasnosti začiatok priehrady – pravdepodobne píla )

I. Bachárov mlyn ( Školudov )

Číslo parcely – kataster z r.1899:       4198

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:     Michal Bachár

– Objekt ani parcela dnes neexistuje – zatopené priehradou Čerenec.

– V 2. a 3. vojenskom mapovaní Rakúsko-Uhorska je uvedený ako Bachárov mlyn.

– 18.12.1918 sa usadil na Prašníku Viliam Školuda (1876-1945), mlynár z Trstína, ktorý si vzal za manželku Ľudmilu Aranku Bachárovú (1885-1950). V miestach, kde teraz začína priehrada Čerenec, postavil mlyn a neskôr pílu. [1]

Bola to asi mlynárska svadba, lebo za ženu si zobral Ľudmilu Bachárovú. Podľa priezviska myslím, že to bola dcéra mlynára Bachára, ktorý tam mal mlyn.
Bachárov mlyn v tej časti sa uvádza už v druhom vojenskom mapovaní rakúsko-uhorska z rokov 1806-1869.

Dnes, podľa mlynára Školudu, volajú časť obce v okolí – u Školudov.

II. Mikloškov mlyn ( Mockov )

Číslo parcely – kataster z r.1899 :   4206

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Ján Mikloška a manž. Mária r. Malá 2/4

Ján Mocko a manž. Mária r. Michaličková 1/4

Ján Nikodém a manž. Kristína r. Jurenková 1/4

Číslo parcely – kataster z r.2014:   4206/3

– r. 1933, Bratia Štefan a Ivan Mockovci odkúpili od Rudolfa Miklošku mlyn na Prašníku. Pred znárodnením v roku 1950 bol prerobený na elektrický pohon. Po reštitúcii a odkúpení mlyna za cenu vynaložených investícií v r. 1992, Svetozár Mocko so synom Svetozárom ml., mlyn sprevádzkovali a mleli grahamovú múku. Po smrti otca v roku 2001, ukončil v roku 2006 Svetozár Mocko ml. jeho prevádzkovanie. Mlyn je stále funkčný, má 6 párov valcových stolíc a mohol by mlieť všetky druhy múky. Jeho ďalší osud je nateraz otázny a pán S. Mocko uvažuje aj nad technickým múzeom s reálnymi ukážkami funkcie mlyna.

[1],  [8], [9], [10]

III. Wernerov mlyn

Číslo parcely – kataster z r.1899:      4417

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:     Ignác Werner a manž. Róza r. Wertheimer

Číslo parcely – kataster z r.2014:      4417

– Podľa rozprávania pani Zity Noskovej, v päťdesiatych rokoch, pred elektrifikáciou obce, zriadil Štefan Nosko v bývalom mlyne elektráreň a práčovňu na vodný pohon pomocou mlynského kolesa. Zabezpečovala elektrinu pre tri objekty vrátane obecného úradu. Pani Zitka si s úsmevom zaspomínala ako pri slabom prúde vody blikali žiarovky.

– Objekt neexistuje.

IV. Devátnikov mlyn ( Frndákov mlyn, Bumbálu mlyn )

Číslo parcely – kataster z r.1899:      8569

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Ján Boor ( Devátnik ) 37/84

Štefan Boor ( Devátnik ) 37/84

Štefan Bumbál 7/84

Štefan Ďuriš Frndák ( Chrabor ) 3/84

Číslo parcely – kataster z r.2014:      8569

– V 2. a 3. vojenskom mapovaní Rakúsko-Uhorska je uvedený ako Frndákov mlyn.

– V katastri z r. 1909 je uvedený ako Bumbálu mlyn.

– Národná kultúrna pamiatka NKP, číslo ÚZPF 2342/1

– Objekt existuje. Slúži ako objekt s občasným bývaním – chalupa. Stav vyžaduje rekonštrukciu. Nevhodná prístavba garáže – vhodné by bolo v rámci rekonštrukcie realizovať aspoň iné materiálové riešenie jej fasády, okien a dverí, aby nenarúšala pôvodný objekt.

Fotografie, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Trnava, 1984, autor – Fratrič

– Objekt predstavuje mlyn karpatského typu z druhej polovice 19. storočia. Má zachovaný pôvodný charakteristický vzhľad exteriéru a takmer kompletné strojno-technické zariadenie. Pôvodne bol mlyn zariadený na jeden pár mlynských kameňov. Približne v rokoch 1930-1934 bol zmodernizovaný a kameňové zloženie nahradili tri páry valcov. Pracoval na horný vodný náhon, a ani v rámci modernizácie nebol prebudovaný na turbínový pohon. V prevádzke bol do roku 1951. [6]

V. Dobrovodských valcový mlyn

Číslo parcely – kataster z r.1899:       8537

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:     Štefan Dobrovodský

Číslo parcely – kataster z r.2014:       8537/2

– V 2. a 3. vojenskom mapovaní Rakúsko-Uhorska je uvedený ako Dobrovodských mlyn.

– Z objektu ostali len obvodové steny bez strechy a stropov. Okolie a vnútro domu značne zarastené vegetáciou.

Fotografie, 2014

VI. Bajcarov mlyn

– V 2.vojenskom mapovaní Rakúsko-Uhorska je naznačený na Dúbrave.

– Objekt neexistuje.

VII. Mlyn u Kováčov

Číslo parcely – kataster z r.1899:    8425

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Ján Boor ( Nademlinski ) 8/320

Ján Jánoš 9/320

Štefan Lajda 8/320

Zuzana Lajdová 8/320

Pavol Lajda ( ) 8/320

Štefan Milčík 30/320

Ján Mosný 126/320

Martin Mosný 62/320

Anna Mosná r. Jánošová, manž. Martina Mosného 8/320

Štefan Nikodém 16/320

Číslo parcely – kataster z r.2014:    8425

– Objekt existuje.

Fotografie, 2014-2017

VIII.   Mlyn pod Hrabinu

Číslo parcely – kataster z r.1899:    8382

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Juraj Fajnor ( Pavelčák ) a manž. Katarína Lajdová 1/4

Tomáš Fajnor a manž. Zuzana Lajdová 1/4

Štefan Lajda ( zadný) 1/4

Ján Lajda ( zadný ) 1/4

Číslo parcely – kataster z r.2014:    838…

– Objekt existuje. V zlom stave. Náhon zasypaný.

Fotografie, 2014

– Dňa 13. marca 1945 prišlo 8 až 9 nemeckých vojakov do mlyna Jána Lajdu, kde našli ležať v posteli 91 ročného Jána Lajdu. Žiadali od neho legitimáciu a keď sa nemohol preukázať, vzali ho a viedli smerom ku kopanici Kováči. Pred odvedením ho zbili a cestou, keď pre jeho starobu nemohol ísť rýchlo, bili ho a kopali. Lajda cestou niekoľko krát padol. Videli to Samuel Lajda a posluhovačka Jána Lajdu. [7]

IX. Mlyn u Lajdov – dolný

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9149

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Lajdovci

Fajnorovci

veľa vlastníkov, väčšina Lajdovcov

vlastníci s naväčším podielom – Lajda a Fajnor

Číslo parcely – kataster z r.2014:    9149

– Objekt neexistuje.

Upomienka na mlyn, 2014

X. Mlyn u Lajdov – horný

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9156

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Štefan Bielka 1/4

Štefan Lajda ( zadný ) 1/4

Ján Lajda ( zadný ) 1/4

Ján Remiáš 1/4

Číslo parcely – kataster z r.2014:    9156

– Objekt existuje.

Fotografia, 2014

XI. Mlyn u Fajnorov – dolný

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9512

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Štefan Fajnor ( po Jurovi ) 1/8

Štefan Fajnor ( po Martinovi ) 1/8

Štefan Fajnor ( Mizerák ) 1/8

Jánoš Fajnor ( Mizerák po Martinovi ) 1/8

Anna Karlíková r. Hučková, manž. Daniela Karlíka 4/8

Číslo parcely – kataster z r.2014:    9512/1

– Objekt neexistuje. Ostala časť kamenného múriku s oceľovou oskou kolesa.

Fotografie, 2014

XII. Mlyn u Fajnorov – horný ( Fajnorácky mlyn )

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9659

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:     uvedené je – Fajnoráci

Číslo parcely – kataster z r.2014:    9659

– Objekt neexistuje. Istý čas za socializmu fungoval ako obchod. Po roku 1989 bol predaný, asanovaný.

– „U Fajnorov si mlynár dokázal napríklad vybudovať dômyselné kaskádovité sústavy kanálov, pomocou ktorých sa mu podarilo dostať vodu z potoka hore kopcom,” tvrdí prašnícky rodák Roman Nikodém. [2]

XIII. Mlyn u Pavelčákov – dolný

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9760

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Štefan Dobrovodský 1/13

Juraj Fajnor ( Janči ) 1/13

Juraj Fajnor ( Pavelčák ) 1/13

Štefan Fajnor ( Janči ) 1/13

Štefan Fajnor ( po Paľovi ) 1/13

Ján Fajnor ( Gelo ) 1/13

Ján Fajnor ( ) 1/13

Ján Fajnor ( Janči ) 1/13

Ján Fajnor ( po Paľovi ) 1/13

Ján Fajnor ( Šenkárik ) 1/13

Martin Fajnor ( Gelo ) 1/13

Pavol Fajnor ( Janči ) 1/13

Ján Lagát 1/13

Číslo parcely – kataster z r.2014:    nenašiel som

– Objekt neexistuje. Dnes je v tých miestach objekt vodární – zdroj pitnej vody.

Za poskytnuté obrázky ďakujem Sveťovi a Milke Noskovcom, pani Nižňanskej, ktorí mi xerokópiu sprostredkovali od pani Čiernej, ktorej touto cestou tiež ďakujem.

XIV. Mlyn u Pavelčákov – horný

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9858

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Juraj Bajcar 5/30

Anna Fajnorová 5/30

Ján Fajnor ( Šenkár ) 5/30

Ján Fajnor 5/30

Ján Nosko 2/30

Štefan Pavelčák 2/30

Ján Pavelčák ( ) 2/30

Pavol Pavelčák ( ) 2/30

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt neexistuje. Ostala časť kamennej steny, múriku pri náhone.

Fotografie, 2014

XV. Mlyn u Hrotkov

Číslo parcely – kataster z r.1899:    9938

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Katarína Fajnorová r.Nosková, manž.Pavla Fajnora 2/16

Ján Kuchtík ( po Jurovi ) 2/16

Štefan Nosko ( po Jurovi ) 1/16

Štefan Nosko ( po Janovi ) 4/16

Ján Nosko ( po Janovi ) 4/16

Ján Nosko ( Kováč ) 1/16

Martin Nosko 2/16

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt neexistuje.

Mlyn pri prameni Holešky – Lopušná ( mimo katastra obce )

Číslo parcely – kataster z r.1899:

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Číslo parcely – kataster z r.2016:

XVI. Bosákov mlyn

Číslo parcely – kataster z r.1899: nenachádza sa. Objekt už pravdepodobne neexistoval.

XVII. Mlyn Prášnik

Číslo parcely – kataster z r.1899:     4555

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Juraj Mozolák a manž. Anna r. Marušicová 1/20

Ján Mozolák 1/20

Martin Mozolák 1/20

Pavol Mozolák 1/20

S. Mozolák 1/20

Pavol Škodáček 15/20

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt neexistuje.

XVIII. Mlyn u Boorov

Číslo parcely – kataster z r.1899:    6358

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Juraj Boor ( Chovanec ) 4/18

Štefan Boor ( Nademlinsky ) 1/18

Štefan Boor ( Šenkár ) 3/18

Ján Boor ( Chovanec ) 2/18

Ján Boor ( Nademlinsky ) 1/18

Martin Boor ( Chovanec ) 2/18

Martin Boor ( Devátnik ) 2/18

Martin Boor ( Šenkár ) ( ) 3/18

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt je v rekonštrukcii s prístavbou.

Fotografie, 2014

– V roku 1982 sa tu nakrúcal film „Kozinský mlyn“. [2]

XIX. Mlyn pod Brezinkou

Číslo parcely – kataster z r.1899:    2421

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt neexistuje. Údajne v priebehu 20. storočia už nefungoval.

XX. pod Koňom, Brehy ( Priehrada )

Číslo parcely – kataster z r.1899:    1915

Vlastníci podľa katastra z r. 1899:

Číslo parcely – kataster z r.2014:

– Objekt neexistuje. Nie je isté či to bol mlyn, ale existoval tam náhon a koleso – možno píla. V 30.tych rokoch 20. storočia už údajne nefungoval. V tých miestach je teraz koniec priehrady.

Použitá literatúra

1. Ľ.Bosák, P.Kýška; Mestečko naše Vrbové, Vrbové 2008

2. Adriana Drahovská: V Prašníku stavali mlyny aj za peniaze z Ameriky, Piešťanský týždeň 28.02.2009

3. Druhé vojenské mapovanie Rakúsko-Uhorska …

4. Tretie vojenské mapovanie Rakúsko-Uhorska …

5. Kataster z roku 1899-1909, Úrad geodézie,kartografie a katastra Slovenskej republiky

6. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Trnava

7. Zápisnica okresného žandárskeho veliteľstva Piešťany zo 14. Marca 1945, č.186/45, vo veci Bielko Štefan a spol. z Pustej Vsi – poškodení nemeckou brannou mocou. Fotografia sa nachádza v pamätnej izbe SNP v Pustej Vsi.

8. Starý mlyn, ktorý prestavali bratia Mockovci, múku nemelie, MY Trnava – 6. november 2007

9. Mlynárska história 11 – Osobnosti – Svetozár Mocko, PNky.sk – 3. apríla 2011

10. Grahamovú múku mleli jediný na Slovensku, Piešťanský týždeň – 27. januára 2018

Prosím vás, pokiaľ máte informácie k tejto téme alebo dokonca fotografie, prípadne iné pripomienkové predmety, kontaktujte ma. Rád by som článok doplnil o nové informácie a vylepšil ho. Takto sprostredkujeme ďalší kúsok do mozaiky histórie Prašníka a jeho okolia.

Poskytnuté fotografie alebo iné upomienkové predmety po prefotení samozrejme vrátim.

Ďakujem

                                                                                                                                         Peter Wirth

Linky na články o mlynoch na Prašníku:

V Prašníku stavali mlyny aj za peniaze z Ameriky

Svetozár Mocko

prvé vojenské mapovanie Rakusko-Uhorska 1763-1787, Uhorské kráľovstvo 1782-1785

druhé vojenské mapovanie Rakúsko-Uhorska 1806-1869

tretie vojenské mapovanie Rakúsko -Uhorska 1869-1887

ortofotomapa Slovenska 1940-1950 ; “Ortofotomapa © EUROSENSE, s.r.o. a GEODIS SLOVAKIA, s.r.o.”, „Historická ortofotomapa © GEODIS SLOVAKIA, s.r.o.” a “Historické LMS © Topografický ústav Banská Bystrica”